Objednala sa ku mne klientka s diagnostikovanou mentálnou anorexiou. Mala prísť na návštevu o 4 dni. Mala som o nej málo informácií a napriek tomu som v každej voľnej chvíli "riešila" mentálnu anorexiu, vrátane hľadania rôznych informácií. Uvedomila som si, že slovo mentálna anorexia vo mne spúšťa obavy a strach. Táto choroba vo všeobecnosti vyvoláva v ľuďoch strach, informácie o MA sú také, že je to vážna psychiatrická choroba, postihuje najmä dievčatá v puberte, tieto sa stále vidia ako tučné a odmietajú stravu. Choroba sa lieči na psychiatrii tak, že dievča hospitalizujú, zamknú ju na izbe, dostáva jedlo a kontrolujú, či dievča všetko je. Keď pacietka dosiahne požadovanú váhu, prepúšťajú ju domov. Počas liečenia absolvuje aj terapeutickú liečbu. MA máva veľmi často recidívy, striedajú sa lepšie a horšie obdobia a nikdy sa z nej nedá úplne vyliečiť. Mnohokrát dievčatá zomierajú z vyhladovania. Týmto chcem povedať, že som si uvedomila, čo všetko je v povedomí ľudí o mentálnej anorexii a tieto informácie so mnou celkom slušne "cvičili". Uvedomila som si ich a pracovala som najprv so sebou, aby som sa dostala do úplného pokoja. Keď klientka prišla, prvé, čo som jej povedala, že mňa nezaujíma, čo a od koho má diagnostikované, že mňa zaujíma jej príbeh a že má moju plnú pozornosť.
21-ročná žena, diagnostikovaná mentálna anorexia, žije u rodičov, študuje VŠ-právo. V čase návštevy vážila 44 kg pri výške približne 172 cm. I keď bola veľmi chudá, tvár mala peknú a nepôsobila vyziabnutým dojmom. Klientka odmietla liečbu na psychiatrii. Sťažuje na permanentné bolesti brucha. Myslí si, že mentálnu anorexiu nemá, pretože ona chce jesť, má rada jedlo. Iba ju bolí brucho a keď sa naje, je bolesť brucha oveľa väčšia, ako keď je hladná. Jej matka tvrdí, že ju bolí brucho od 9-tich rokov. Klientka presne nevie, odkedy ju bolí brucho, ale je to už niekoľko rokov. V poslednej dobe je to veľmi intenzívne.
Pred mesiacom bola hospitalizovaná v nemocnici asi 3 týždne, kde lekári zisťovali, prečo ju bolí brucho. Zistili, že je úplne zdravá a z ich pohľadu dievčaťu nič nie je. Bola aj na vyšetrení u psychiatričky, práve ona jej diagnostikovala mentálnu anorexiu. Predpísala jej akurát tabletky od nevoľnosti brucha a navrhovala ústavné liečenie na psychiatrickej klinike v Pezinku.
Celý tento balík informácií som sa dozvedela na začiatku, zvonku to vyzeralo ako jeden obrovský orech, na ktorý neexistuje kladivo. Jediná veta ktorej som sa mohla chytiť, bola, že klientka si asi už vypestovala odpor k jedlu.
Ja: Predstav si, že máš pred sebou tanier s jedlom, čo cítiš?
Klietka: K jedlu nič, ale cím mamu nado mnou ako ma kontroluje a sleduje, či jem a či som všetko zjedla.
Plač, žiaľ, ľútosť. Oťukali sme všetko, kým to nebolo čisté.
Ja: Predstav si, že je pri tebe tvoj otec, čo cítiš?
Klientka: obrovský záchvat plaču, že to je pre ňu strašné. Porozprávala mi, ako sa ku nej správa jej otec. Na rok jej prerušil školu, klientka bude doma, kým nebude vážiť 54 kg. Nesmie byť nikde sama, stále s ňou musí niekto byť (najčastejšie mama alebo stará mama), nesmie zatvárať dvere na wc. Otec "našťastie chodí na týždňovky", je doma len cez víkend. Denne však aspoň 5x telefonuje a kontroluje, či klientka všetko zjedla. Vyhráža sa jej, že keď s tým neprestane, dá ju zbaviť svojprávnosti a zavrie na psychiatriu. Jej otec má pritom 120 kg, a nevie schudnúť. Je právnik. Pritom otec ju má rád, ale má nesmierny strach, že dievča zomrie. Otec má strach o celú rodinu, používa veľa rôznych pravidiel a príkazov, ktoré vlastne matke aj dcére ničia život. Všetky emócie sme očistili, kým sa klientka neupokojila.
Otázka na klientku: Ako ťa bolí brucho?
Odpoveď: Na vracanie.
Otázka: Keby si vracala, uľavilo by sa ti?
Odpoveď bola rozpačitá, tak som pochopila, že si zakázala vracať. Opýtala som sa jej to a ona mi to potvrdila. Keby vracala, všetci by to videli a počuli a museli by riešiť bolesť brucha a to ona nechcela. Okrem toho neznáša vracanie, tie pocity a zvuky.
Oťukali sme všetky telesné pocity, zvuky, pohľad na zvratky – všetko sme vyčistili. Po každom kole ťukania ju menej a menej bolelo brucho.
Spomínala zážitok z 9-tich rokov, keď mala mať svoje prvé baletné vystúpenie. So sestrou sa na neho veľmi tešili. I keď nemá veľa spomienok k tomuto dňu, jediné, čo si spomenula, že jej naraz prišlo zle a zvracala. Do toho ju chytila jej matka a odniesla na záchod, kde vracala ďalej. Pre ňu bolo šok, čo sa s ňou deje a ešte aj nervózna reakcia jej matky. Na vystúpenie na druhý deň nešla. Oťukali sme stres, telesné pocity, šok... bolesť brucha opäť trochu klesla.
Ďalej sme ťukali NE-VOĽNOSŤ, NE-SLOBODA, BEZ-MOCNOSŤ. A vtedy sa to celé otočilo. Bolesť brucha náhle úplne ustúpila, a klientka zrazu videla, prečo jej je zle. Videla svojho otca, ktorý držal v rukách papier, kde napísal pre ňu asi 50 pravidiel, podľa ktorých sa má dievča správať. V prítomnosti toľkých obmedzujúcich pravidiel cítila NE-VOĽNOSŤ, NE-SLOBODU a BEZ-MOCNOSŤ.
Otázka: Čo spravíš s tými pravidlami?
Odpoveď: No, ale niektoré sú dobré!
Pravidlá sú dobré, majú nám pomáhať, ale keď nás ničia, treba ich zmeniť. Nie je dobré žiť bez úplných pravidiel, ale zas nie je dobré, mať ich nesmierne veľa. Klientke som navrhla, nech si to sama doma v kľude prejde a spraví si v tom poriadok.
Vrátili sme sa k jej otcovi. Ona ho má moc rada, ale vadia jej jeho pravidlá. Navrhla som jej, nech ona sama navrhne otcovi, aby aspoň na jednu hodinu, keď príde v piatok z týždňovky, odloží pravidlá a nech sa rozpávajú, hrajú karty, idú do kina... čokoľvek bez pravidiel. Potom si ich môže vziať nazad. Ešte som jej povedala, že možno jej otec toho nebude schopný, že ona sama môže existovať bez obmedzujúcich pravidiel. Takej správe sa veľmi poťešila, že bude na tom pracovať.
S klientkou sme už pracovali 2 hodiny, už som viac tém nechcela otvárať. Pre klientku prišla jej mama, bola veľmi prekvapená dcérinou zmenou, dievča bolo veselé a uvoľnené, vrátila sa jej farba do tváre. Dokonca cestou domov v aute úplne v pohode a bez bolesti zjedla croisant. Navrhovala som ďalšie stretnutie, kde by sme pracovali na pravidlách a obmedzeniach, na jej plánoch a túžbach.
Klientka mi sľúbila, že sa mi ozve a aspoň mailom mi napíše, čo má nové. Zatiaľ však neviem nič nové. Osobne si myslím, že toto prvé úspešné stretnutie je len začiatok k slobode a voľnosti. Cítim tam ešte veľa práce.
